Dejepis

 

KOŠICE

Košice sú druhým najväčším mestom Slovenska. Prvá písomná zmienka o Košiciach je z roku 1230. V roku 1312 sa konala bitka pri Rozhanovciach, v ktorej Košice prispeli k víťazstvu Karola Róberta nad Omodejovcami. Košice v roku 1369 dostali od panovníka Ľudovíta Veľkého ako prvé mesto v Európe erbovú listinu. Na začiatku 15. storočia stáli Košice v čele Pentapolitany, čo bol zväzok piatich východoslovenských miest (Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov, Levoča). V roku 1679 boli počas protestantsko-katolíckych konfliktov umučení traja košickí mučeníci (Marek Križin, Štefan Pongrác, Melichar Grodecki). V roku 1995 boli vyhlásení za svätých. Územia Košic sa dotkli aj protihabsburské povstania.

Pamiatky Košíc

Dóm Svätej Alžbety - najväčšia gotická katedrála na Slovensku. Spája sa s ním legenda - ak sa vytiahne jeden dutý kameň, ktorý je v chráme zamurovaný, celý Dóm spadne. Tento kameň sa doposiaľ nenašiel.

Kaplnka sv. Michala
Urbanova veža
Štátne divadlo
Súsošie Immaculata
Jakabov palác
Andrášiho palác
Miklušova väznica
Východoslovenské múzeum
Mestské hradby - dolná brána, bašty
Stará radnica
Levočský dom

Významné osobnosti Košíc

Ján Bocatius - košický richtár
Vojtech Gerster - projektant Korintského prieplavu
Gyula Benzúr - akademický maliar
Ján Jiskra - kapitán mesta Košice
Stephanus Lapicidus (Stephan Steymetz) - staviteľ Dómu sv. Alžbety v 15. storočí
Imrich Henszlmann - historik
Waldemar Matuška - spevák, herec
Rudolf Schuster - primátor mesta (1983-1986, 1994-1999), prezident Slovenskej republiky (1999-2004)
Jozef Gönci - majster sveta v športovej streľbe
Ladislav Troják - česko-slovenský hokejový reprezentant
Martina Hingisová - tenistka

 

Svätá Alžbeta Uhorská

Dóm svätej Alžbety v Košiciach je zasvätený svätej Alžbete Uhorskej. Je patrónka žobrákov, chorých, vdov, sirôt, prenasledovaných. Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom. Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete. Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti. V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov. Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu aj s deťmi vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Až natrafili na jedného hostinského, ktorý kvôli nim dal vypratať maštaľ a tam im dovolil sa uchýliť. Istý františkánsky kňaz jej potom našiel príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu mŕtvolu Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu odovzdal Alžbete. Tá však zverila výchovu svojich detí do rúk skúsených ľudí – syna dala do výchovy mužom, ktorým zároveň zverila vedenie krajiny, dcéru dala na výchovu na kreuzburský hrad a Gertrúdu do premonštrátskeho kláštora. Sama odišla z hradu, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.