ROK MILOSRDENSTVA

 

Pápež František vyhlásil Jubilejný rok milosrdenstva. Začal sa na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie - 8.decembra 2015 a zavŕši sa 20.novembra 2016, v nedeľu Ježiša Krista, Kráľa vesmíru a živej tváre Otcovho milosrdenstva. 
 
Motto „Milosrdní ako Otec“ (prevzaté z Lukášovho evanjelia Lk 6, 36) nabáda žiť milosrdenstvo podľa príkladu Otca, ktorý žiada nie odsúdiť, ale odpustiť a preukazovať lásku a odpustenie bez miery (Lk 6,37-38).

Logo – dielo kňaza Marka I. Rupnika – je malým zhrnutím na tému milosrdenstva. Predstavuje Syna, ktorý má na svojich pleciach namiesto stratenej ovce strateného človeka. Ide tu o personifikáciu (zosobnenenie), pripomínajúcu obraz prvotnej cirkvi (Božej rodiny), ktorá poukazuje na Kristovu lásku a završuje tajomstvo jeho vtelenia a vykúpenia.

13. decembra 2015 bola v Katedrále sv. Alžbety košickým arcibiskupom otvorená Svätá brána v rámci Svätého Roku milosrdenstva. Z rozhodnutia arcibiskupa B. Bobera boli v košickej diecéze otvorené sväté brány v ďalších 19 určených chrámoch, napríklad vo farskom kostole Božieho milosrdenstva v Košiciach - KVP. Sú to kostoly, ktoré trvalo poskytujú privilégium (právo) získania odpustkov (milostí) hlavne pre veriacich. Tieto kostoly sú takýmito miestami aj počas Jubilea milosrdenstva, ktoré slávime na druhú veľkonočnú nedeľu - 3.apríla 2016.

Podujatia pri príležitostí Roka milosrdenstva sú napríklad na stránke www.svatyna.sk .
SKUTKY MILOSRDENSTVA

V Katechizme katolíckej Cirkvi sa píše: Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a krivdu trpezlivo znášať.

Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu. „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11). 

Modlitba na mimoriadny Svätý rok milosrdenstva
 
Pane Ježišu Kriste,
ty si nás učil, aby sme boli milosrdní ako nebeský Otec,
a povedal si nám, že kto vidí teba, vidí jeho.
Ukáž nám svoju tvár a budeme spasení.
Tvoj pohľad plný lásky oslobodil Zacheja a Matúša z otroctva peňazí;
cudzoložnicu a Magdalénu od hľadania šťastia iba v stvorení;
dojal Petra k slzám po zrade
a zaistil raj kajúcemu lotrovi.
Daj nám tak počúvať slová, ktoré si povedal Samaritánke,
akoby si ich hovoril každému z nás: „Keby si poznala Boží dar.”
 
Ty si viditeľnou tvárou neviditeľného Otca,
Boha, ktorý prejavuje svoju všemohúcnosť
najmä cez odpustenie a milosrdenstvo:
daj, aby Cirkev bola vo svete viditeľnou tvárou teba, svojho Pána,
vzkrieseného a osláveného.
Prial si si, aby tvoji služobníci boli tiež zaodetí slabosťou,
a mali tak správne spolucítenie s tými, čo sú v nevedomosti a omyle:
daj, aby sa každý, kto za niektorým z nich príde, cítil očakávaný,
milovaný a zahrnutý Božím odpustením.
 
Zošli svojho Ducha a všetkých nás posväť jeho pomazaním,
aby jubileum milosrdenstva bolo rokom Pánovej milosti
a aby tvoja Cirkev mohla s novým nadšením
prinášať chudobným dobrú zvesť,
zajatým a utláčaným zvestovať slobodu
a slepým prinavrátiť zrak.
 
Na príhovor Panny Márie, Matky milosrdenstva, prosíme o to teba,
ktorý žiješ a kraľuješ s Otcom a Duchom Svätým na veky vekov.
Amen.
 

Podobenstvo  o  márnotratnom  synovi 

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok.
O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“
 I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.
 Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (Lukáš 15, 11-32)

Podobenstvo o márnotratnom synovi – vysvetlenie

Toto biblické podobenstvo sa považuje za najkrajšie podobenstvo v Novom zákone. Zjavuje nám nekonečné Božie milosrdenstvo a lásku. Poukazuje aj na vnútorný stav človeka v hriechu. Podobenstvo ako literárny žáner je krátkym príbehom, ktorý prirovnaniami prebratými z každodenného života vyjadruje nejaké náboženské alebo mravné ponaučenia.
Ústrednou postavou je obyčajne Boh. Ježiš učil podľa vzoru vtedajších rabínov a učiteľov Zákona. Využíval podobenstvá pre ich evidentnú pravdivosť na vysvetľovanie a dokazovanie nadprirodzených právd. Sú podobné alegóriám a prísloviam. Vytvárajú určitý systém a majú literárnu hodnotu. Tento text napísal cca medzi rokmi 80 - 90 po Kr. kresťan Lukáš, ktorý podľa starocirkevnej tradície pochádzal z pohanstva, zo sýrskej Antiochie. Podľa spisov Nového Zákona bol Pavlovým spoločníkom a pomocníkom. Jeho evanjelium je napísané najkrajšou gréčtinou, používa typický dejepisecký spôsob písania. 

Ježiš sa stretol s mýtnikmi a hriešnikmi, ktorí ho počúvali. Farizeji a zákonníci šomrali, preto im povedal tri podobenstvá o milosrdenstve, medzi ktoré patrí aj tento príbeh. Je to rozprávanie o otcovi, ktorý mal dvoch synov. Pravdepodobne bol zámožným občanom. Mladší syn povedal otcovi, nech rozdelí majetok a potom o pár dní odišiel do sveta, kde ho premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine hlad. Tak si hľadal službu a našiel ju na hospodárstve, kde mu dali svine pásť. Vtedy si uvedomil, ako dobre mu bolo pri otcovi a rozhodol sa vrátiť.

Pripravil si aj reč na ospravedlnenie. Jeho otec ho privítal, dal ho zaodieť a obuť a pri tejto príležitosti dal zabiť vykŕmené teľa a vystrojil hostinu. Jeho starší brat bol na poli, a keď sa vracal, počul hudbu a tanec. Zavolal si sluhu a opýtal sa ho, čo sa deje. Keď mu to povedal, nehneval sa a nechcel ísť dnu. Vyšiel teda otec a dohováral mu. Syn mu zase vyčítal jeho nespravodlivosť. V tomto podobenstve je jasná aktualizácia textu. Ježiš podobenstvo hovorí hriešnikom = mladší syn a farizejom a zákonníkom = starší syn. Keď mladší syn požiada o časť majetku, otec neprotestuje. Vychovával ho tak, aby bol zodpovedný a vedomý si aj svojich omylov. V Ježišových časoch nebolo zvykom rozdeľovať majetok. jeho dedičom sa stal najstarší, teda prvorodený syn. Otec však zostal jeho pánom a vlastníkom až do svojej smrti. Ostatné deti dostávali peniaze. 

Syn odchádza od otca, ako keď hriešny človek odchádza o Boha na cestu neprávosti. Slovo „premárniť” jasne vyjadruje, o čo ide. Na konci o tom hovorí starší syn otcovi: „ Čo ti prehýril majetok s neviestkami.” „ Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu...” tento verš je akýmsi Božím zásahom do života mladšieho syna. Je upozornením, impulzom na obrátenie sa, na uvedomenie si svojich hriechov. Mal pásť svine. Tieto zvieratá boli u Židov pokladané za nečisté, preto Židia mali zákaz jesť bravčové mäso. Svine chovali iba pohania. Tento fakt hovorí o veľkej biede mladšieho syna. Žil mimo vlastnej krajiny a pomaly horšie ako ošípané. Syn mal taký hlad, že bol pripravený jesť to, čo žrali svine. Mladší syn v podobenstve nekoná však pokánie. Dôvodom pre návrat k otcovi je predovšetkým bolesť brucha. Nie je to opravdivá ľútosť, vedie ho k tomu existenčná otázka. Jeho dôvody nie sú až také úprimné. Špekuluje, že v dome jeho otca majú aj sluhovia chleba nazvyš. 

Navonok si pripravuje reč na ospravedlnenie svojho konania. Skutočnosť, že netúži zasadnúť za rodinný stôl ukazuje, do akej miery si je vedomý urážky Boha aj svojho otca. Prehrešenie voči nebu t.j. voči Bohu bolo veľmi ťažkým hriechom. Židia sa však usilovali vyhnúť priamemu pomenovaniu Boha a radšej z úcty používali opisné obrazy. V tomto podobenstve dosť rázne figuruje postava otca. Už sám evanjelista Lukáš ho nazýva otcom. Je to práve otec, ktorý beží synovi naproti. V staroveku to bolo nedôstojné, ponižujúce až ironické, keď starý človek bežal. Zároveň to však poukazuje na to, aký bol syn očakávaný. Vrcholom všetkého je, že otec prejavuje svoju lásku (hodenie sa okolo krku, bozky) skôr, než syn stihne prejaviť ľútosť. Veta „ bolo mu ho ľúto” vychádza z právneho aktu, ktorý urobil otec, keď syna prijal späť. Keď syn začal vyznanie, otec ho prerušil, čo jasne ukazuje, že Boh je vždy pripravený odpustiť. Dôležité je len, aby sme my o to stáli. 

Keď mladší syn vidí, aký je otec, vtedy sa nad sebou zamýšľa. Keď vidí, že otec plače, vtedy robí pokánie. Otec robí pre syna všetko. Je tu dynamika siedmich slovies ( 7= symbol plnosti), ktoré vyjadrujú plnosť skutkov pre blížneho. Otec urobil pre syna všetko, viac už nemohol. Otec nariaďuje sedem vecí: prineste, oblečte, dajte, priveďte, zabite, jedzme, hodujme. Urgentnosť je vyjadrená tým, že otec robí všetko rýchlo. Bolo tu nebezpečenstvo, že by ho syna ostatní členovia rodiny nemuseli prijať, mohli by ho odohnať, kameňovať alebo doň hádzať blato. Ďalším dôvodom by bol skorší návrat staršieho syna z poľa, ktorý by mu mohol návrat mladšieho brata vyhovoriť, a otec by mu musel dať za pravdu. V tomto smere otec nie je príliš spravodlivý. Preto otec koná rýchlo. Mladšieho syna zaodieva, dáva mu na ruku prsteň, ktorý je znakom autority. Chce nám vyjadriť, ako veľmi si svojho syna váži, aj keď ho bol opustil. 

Odovzdaním prsteňa si rozdeľuje všetku moc so svojím synom a prejavuje túžbu žiť s ním zmluvu lásky. Na nohy mu dáva sandále, ktoré sú znakom slobody človeka. Ak má človek sandále, môže ísť, kam chce. Otec synovi týmto prejavuje absolútnu dôveru napriek tomu, čo sa stalo. Dá preňho zabiť vykŕmené teľa. Každý hospodár choval a kŕmil zviera pre veľkú príležitosť. Hostina, ktorú otec vystrojil ukazuje, že dáva to, čo má najlepšie. Zároveň všetkých pozýva, aby sa s ním podelili o jeho veľkú radosť. Starší brat, ktorý sa vracia z poľa, počuje hudbu a tanec. Zavolá sluhu a pýta sa ho, čo sa stalo. Odmieta sa stretnúť so svojím bratom. Sluha hovorí: „ Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa....”Otec nemá problém pokladať synov za rovnocenných. Nemá problém ich oboch rovnako prijať do srdca a rovnako ich mať rád. Len starší syn má problém. Nechce prijať pravdu, že jeho brat sa vrátil a že ho otec prijal. 

Má problém s obojstranným prijatím otcovstva a bratstva. Hľadá kľúč k pravde o otcovi a bratovi. Nahneval sa. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Židia len v tej najkrajnejšej situácii dovolili, aby starší človek o čokoľvek prosil mladšieho. Bol to prejav neúcty. Ale otec to urobil. Syn začína otcovi vyčítať jeho nespravodlivosť. Hovorí o sebe, o tom, čo všetko vykonal preňho a nie pre seba, že nikdy neprestúpil jeho príkaz. Aktualizácia nám poukazuje na farizejov, ktorí boli takí istí. Prísni dodržiavatelia Zákona, plnili ho do bodky, urobili množstvo vecí a toľko sa obetovali pre uchovanie náboženstva. Vlastne by sa mali nazývať svätými na zemi. Ale ich zbožnosť bola len povrchná. Otec synovi ponúka všetko, čo má. Ukazuje mu, že on zostal doma a kalkuloval, čo všetko má, čo ešte môže mať, čo hmotne nadobúda, a preto sa nechce radovať z návratu brata. Nechce pochopiť, že otec miluje oboch synov rovnako. 

Chce si uzurpovať otcovu lásku, myslí si, že si ju zaslúži viac než jeho brat. Vyjadruje sa o ňom pejoratívne: „ Tento tvoj syn....”. Už ho v myšlienkach nepovažuje za brata, ale za cudzinca. Keď otec vraví, že by sa „ patrilo hodovať a radovať“, vyjadruje určitú nutnosť. Lebo mladší syn bol mŕtvy a stratený nielen fyzicky, ale aj myšlienkovo, citovo. Otec o ňom nič nevedel, nemohol tušiť, či ho v ďalekej krajine nezabili alebo či nezomrel. Otca nezaujíma, čo robia synovia. Netrápi ho motivácia mladšieho syna, ani to, prečo sa primárne vrátil domov. Nedáva mu žiadne podmienky na návrat. Nestaral sa už o to, že syn utrácal bohatstvo v povrchných radostiach, čo ho nakoniec viedlo k strate všetkého a k morálnemu úpadku. Pre otca je jeho návrat návratom k životu, čoho znakom je radostná oslava. Ku vzťahu k otcovi by sme toto podobenstvo mohli nazvať podobenstvom O dvoch stratených synoch, kým jeden bol stratený fyzicky i duchovne, druhý, hoci bol s otcom, sa mu odcudzil tiež. 

Môžeme povedať, že keď mladší syn stratil dobrá pozemské, tie nebeské mu zostali v dome jeho otca, a tým i bolo milosrdenstvo a láska. Ježiš jasne ukazuje, kde sa odohráva opravdivý život. Človek môže nájsť šťastie jedine v živote s Bohom.
 

 

 

 

 

 

 

 

VIANOCE  

sviatky pokoja a mieru sa nezadržateľne blížia

 

 

 

 

 

 

Sviatok Zoslania Ducha Svätého - Turíce

Okolnosti vzniku a význam sviatku Zoslania Ducha Svätého

V nedeľu 12.6.2011 slávi Katolícka cirkev sviatok Zoslania Ducha Svätého – Turíce (Svätodušná nedeľa), ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Skončí sa tak 50-dňové veľkonočné obdobie. Skutky apoštolov opisujú, ako Ježišovi učeníci boli pri zázraku Turíc naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: ´Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.´“ (Sk 2, 1-11)

V deň Turíc (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu.

Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala sviatosť birmovania mladým ľuďom. Dnes sa udeľovanie sviatosti birmovania roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v dóme ale, aj vo farských spoločenstvách. Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých uvedomelých a zodpovedných kresťanov. Sviatosť birmovania (lat. confirmatio = posilnenie) dokonáva a spečaťuje krst a má byť vedomým súhlasom mladých ľudí s vierou a so spojením s Cirkvou. Sviatosť birmovania udeľuje biskup alebo ním poverený kňaz pomazaním krizmovým olejom a vkladaním ruky.

Duch Svätý

Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“, alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica. Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry.

 Dary Ducha Svätého

 Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu. Poznáme 7 darov Ducha Svätého:

Dar múdrosti,

Dar rozumu,

Dar rady,

Dar sily,

Dar poznania,

Dar nábožnosti a 

Dar bázne Božej.

Symboly Ducha Svätého

Voda: Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha svätého pri krste, pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia.

Pomazanie: Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania.

Oheň: Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.

Oblak a svetlo: Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona, raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... . Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!´

Pečať: Je symbol blízky symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.

Ruka: Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17-19; 13,3; 19,6).

Boží prst: Ježiš vyháňa Božím prstom ... zlých duchov (Lk 11,20). Hymnus Veni Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus)

Holubica: Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.). Symbol hubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.

Nedeľa Božieho milosrdenstva - 1. 5. 2011

 

 

 

 

        Advent – adventus          

Čo sa skrýva za týmto slovom?
Má pôvod v latinskom slove adventus, čo znamená príchod alebo očakávane príchodu.
Pre kresťanov je to čas čakania a prípravy na príchod Mesiáša, na narodenie Božieho Syna Ježiša Krista v Betleheme a obdobím duchovnej prípravy na Vianoce.

Adventné obdobie sa začína štyri nedele pred Vianocami.
Jeho začiatok je pohyblivý, a to podľa toho,na ktorý deň v týždni pripadne 25. december – Narodenie Pána.
Môže to byť ktorýkoľvek deň od 27. 11. do 3. 12.

Už od starých čias to boli dni naplnené tichou radosťou.
Preto sa na Katarínu robili posledné bály a zábavy.

Ľudská myseľ sa potrebuje stíšiť, aby si človek lepšie uvedomil, aký veľký dar, uložený v betlehemských jasličkách, dostáva. Adventným obdobím sa začína nový cirkevný rok.
V teologickom zmysle sa Advent vyznačuje dvojakým očakávaním – sviatku Narodenia Ježiša Krista a jeho druhého (eschatologického) príchodu na konci času (parúzia), ale taktiež sa nezabúda na osobitnú úctu Ježišovej Matky, napríklad tzv. rorátnou sv. omšou v dňoch od 16. decembra.
Liturgickou farbou pre Advent je farba fialová.

 

 

 

25. novembra – SV. KATARÍNA ALEXANDRIJSKÁ – mučeníčka

Od vrcholného stredoveku sv. Katarína Alexandrijská patrila medzi najuctievanejšie svätice a viaceré iné svätice odvodzovali od nej svoje meno (Katarína Sienská, Katarína Švédska a i.).
Avšak historici neposkytujú o nej spoľahlivé údaje. Jej najstaršie zachované (grécke) životopisy pochádzajú až zo 6. storočia a odvtedy až do 11. storočia priberali stále viac legendárnych prvkov.
Katarína sa v najstarších gréckych životopisoch nazývala Aicateriné, t. j. “stále čistá”. Z toho sa odvodzoval starý latinský tvar mena Ecaterina a pravdepodobne aj ruské Jekaterina. Neskoršie sa v latinčine uchytil tvar Catharina, ktorému zodpovedá slovenské Katarína.

Podľa legendárnych životopisov Katarína žila v egyptskom veľkomeste Alexandrii a údajne pochádzala z kráľovského rodu. Vynikala múdrosťou a krásou. Keď vypuklo Maxenciovo prenasledovanie kresťanov, Katarína mala približne 18 rokov. Cisár údajne osobne prišiel do Alexandrie, aby riadil hromadné obetovanie bohom. Vtedy sa deva aj so služobnicami odobrala k pohanskému chrámu, aby povzbudzovala kresťanov k vytrvalosti vo viere. Chytili ju a odviedli do cisárskeho paláca, kde jej cisár ponúkal manželstvo. Keď odmietla a nechcela sa zriecť kresťanskej viery, dal povolať pohanských filozofov a rečníkov, aby ju priviedli k zmene zmýšľania rozumovými dôkazmi. Avšak výsledok bol opačný: Katarína ich presvedčila o správnosti kresťanskej viery. Cisár dal učencov upáliť a Katarínu uväznil.

Legendárne životopisy hýria scénami, podľa ktorých Katarína priviedla ku kresťanskej viere mnohých, ktorí s ňou prišli do styku, vrátane cisárovnej. Cisár dal všetkých pozabíjať a kresťanskú divotvorkyňu odsúdil na roztrhanie ozubenými kolesami. Ale keď sa mučiarenské kolesá rozsypali a pozabíjali mučiteľov, cisár dal Katarínu sťať.

Legendy hovoria o zázračnom prenesení jej tela na polostrov Sinaj, kde je podľa nej pomenovaná hora a kláštor sv. Kataríny. Legenda môže vychádzať z historickej skutočnosti, že telo mučeníčky preniesli mnísi, ktorí sa ho usilovali zachrániť pred mohamedánskymi Arabmi, ktorí okupovali severnú Afriku.

Sv. Katarínu Alexandrijskú si uctievali ako patrónku filozofi a teológovia (osobitne na parížskej univerzite), väzni, dievčatá na vydaj.